 |
Ako to často býva, aj v tomto prípade to bolo niekoľko šťastných okolností, ktoré priviedli týchto dvoch geniálnych ľudí k spoločnej práci i k spoločnému životu.
Už roku 1930 sa manželia CURIEOVCI intenzívne zaoberali štúdiom záhadného žiarenia, ktoré vznikalo pri bombardovaní berýlia alfa časticami. Vtedy im šťastie nežičilo, objav neutrónu im unikol doslova o vlások. Nasledujúcimi prácami však hmotnosť neutrónu zmerali a dokázali jeho nestabilitu voči beta rozpadu.
Pri ožarovaní hliníka žiarením alfa (z polónia) objavili roku 1934 tzv. Indukovanú alebo umelú rádioaktivitu. Vložili alfa žiarič (polónium) do hliníkovej nádobky a pozorovali prenikavé žiarenie,
ktoré pokračovalo aj po odstránení polónia. Meraním zistili, že intenzita tohto žiarenia s časom klesá rovnako (exponencionálne) ako pri ostatných rádioaktívnych preparátoch. Z toho usúdili, že s hliníka vzniká rádioaktívny izotop fosforu. Tento rádioaktívny izotop fosforu sa s poločasom 3 minúty 15 sekúnd mení na kremík, pričom vysiela pozitróny.
Objav má dvojaký význam:
Takto vyprodukované pozitróny v dobre definovaných laboratórnych podmienkach sa dali využiť na ďalšie výskumy. Neskôr Joliotovci objavili pozitrónovú rádioaktivitu i v ďalších atómoch.
Význam objavu ocenila i Švédska kráľovská akadémia a roku 1935 udelila Joliotovcom Nobelovu cenu za chémiu. Frédéric vo svojej reči prednesenej pri príležitosti udelenia Nobelovej ceny po prvý raz naznačil možnosť reťazovej jadrovej reakcie: ak sa nájde reakcia, pri ktorej jeden neutrón vyrazí z jadra aspoň dva ďalšie, potom nové neutróny by sa dali využiť na ďalšie reakcie , a tým na vznik reťazovej jadrovej reakcie.
K tejto perspektívnej problematike sa rýchlo pripojili aj ostatné laboratória z celej Európy. Pri bombardovaní atómových jadier neutrónmi dochádzalo k niekoľkým procesom:
Prístrojové vybavenie bolo vtedy veľmi jednoduché.
Rozbor získaných výsledkov vyžadoval zložité fyzikálne a chemické analýzy, ktoré nemohli byť vždy jednoznačné a presvedčivé. To bolo podnetom rozličných sporov medzi jednotlivými laboratóriami. V Berlíne – Dahleme vopred považovali „parížske“ výsledky za podozrivé, nepresvedčivé a pochybné,
a naopak. V obidvoch ústavoch sa tak nemálo úsilia vynakladalo na to, aby sa dokázalo, že výsledky konkurenčného ústavu sú zlé alebo aspoň nepresvedčivé. Je veľmi pravdepodobné, že toto plytvanie časom i energiou oddialilo objav štiepenia uránu, aj keď na druhú stranu, znemožnilo tak vyrobiť
Nemecku jadrové zbrane ešte pred koncom 2. svetovej vojny.
Keď koncom roku 1938 Otto Hahn so svojimi spolupracovníkmi dokázali chemickou cestou štiepenie uránu pri ostreľovaní neutrónmi, Joliot-Curie krátko nato podal originálny fyzický dôkaz tejto novej jadrovej reakcie a vzápätí objavili spolu s H. Halbanom a L. Kowalským, že pri štiepení vznikajú dva až tri nové neutróny. Tým sa otvárala cesta k uskutočneniu reťazovej štiepnej reakcie. Joliot-Curie sa so svojimi spolupracovníkmi začal zaoberať meraniami potrebnými pre výpočet jadrového reaktora, pričom predbežné výsledky uverejnil už roku 1939.
Zakrátko nato sa začala druhá svetová vojna. Ešte pred vpádom nacistických vojsk do Francúzka sa Joliotovi-Curiemu podarilo za pomoci vojenských kruhov prepraviť celosvetovú zásobu ťažkej vody (asi 250 kg) do Francúzka a doslova pred nosom Nemcov odoslal tento vzácny náklad do Anglicka.
|
