V závere svojej práce si dovoľme citovať z knihy Stephena Hawkinga „Stručná história času“ : „ Teória je dobrá, ak spĺňa dve požiadavky: musí presne popisovať veľké množstvo pozorovaní na základe malého počtu vstupných predpokladov a musí byť schopná predpovedať budúce udalosti.“

Na základe modelu vesmíru s hyperbolickou rýchlosťou svetla, ktorá vychádza z relativistického poznatku, že záporne vzatý štvorec rýchlosti svetla je číselne rovný kozmickému potenciálu a z kvark-antikvarkového modelu štruktúry hmoty by sa náš vesmír mohol javiť ako stacionárny, ktorý má konečné rozmery, ale cez zakrivenie svetla v gravitačnom poli sa nášmu trojrozmernému zmyslovému vnímaniu javí ako nekonečný. To znamená, že je to akýsi druh čiernej diery, z ktorej nemôže uniknúť žiadna materiálna informácia. Jedinou informáciou, cez ktorú si vytvárame modely či už stacionárnych alebo nestacionárnych modelov vesmíru je žiarenie.Opísané fyzikálne problémy, ktoré sa riešia v tejto práci treba chápať ako snahu autora nájsť sám pred sebou odpoveď na protirečenia štandartných modelov vesmíru v otázkach prítomnosti hmoty a antihmoty, ktoré neguje filozofickú dogmu zákona jednoty a boja protikladov.

Všetky rovnice v kapitole „Coriolisova sila“ sú spojité, preto autor pri opise vývoja vesmíru musel nájsť na základe fyzikálnych interakcií bifurkačné body, v ktorých sa kvalita fyzikálneho systému zmenila skokom. Či sa mu výklad javov pri vzniku vesmíru podarilo vyriešiť uspokojivo, môžu posúdiť iba autority, ktoré sa danou problematikou zaoberajú profesionálne. Pri písaní práce som sa riadil požiadavkou, aby predložený model vesmíru korešpondoval s tým, čo vo vesmíre pozorujeme a použitú literatúru uvádzam v prílohe. Záverom by som chcel poznamenať, že keď Einstein po zverejnení Fridmanových modelov nestacionárneho vesmíru uznal jeho predstavy za správne a svoju kozmologickú konštantu označil za „najväčšiu hlúposť“, ktorú vo svojom živote urobil, aby zachránil stacionárny model“, /1/ podľa nášho opisu vývoja vesmíru sa s najväčšou pravdepodobnosťou mýlil, že sa pomýlil. Dôvodom takéhoto tvrdenie by malo byť, že podľa modelu vesmíru s hyperbolickou rýchlosťou je súčasné rozpínanie vesmíru tak nepatrné, že sa javí ako stacionárny, pretože rýchlosť svetla v súčasnom vesmíre považujeme za fundamentálnu konštantu prírody. Skutočnosť, že rozpínanie vesmíru pri pozorovaní vzdialených galaxií registrujeme znamená, že čím je súčasne pozorovaný objekt vzdialenejší, tým bol jemu odpovedajúci expandujúci vesmír menší, pričom každá fyzikálna štruktúra (galaxie) je medzi sebou kauzálne prepojená svetelným signálom. Z tohoto dôvodu musíme rozlišovať v expandujúcom vesmíre udalosti, keď v súčasnosti sledované fotóny nám podávajú informáciu o vesmíre, ktorého rozmery boli oveľa menšie. To znamená, že pri súčasnom pozorovaní a analýze žiarenia expandujúceho vesmíru ide o istý druh hysterézie, kedy sa následok oneskoruje za príčinou. Spomínanú argumentáciu potvrdzuje aj skutočnosť, že podľa Plancovho zákona žiarenia v rozpínajúcom vesmíre by mala teplota reliktného žiarenia klesať, ale my od čias ako sme ho objavili pred viac ako tridsiatimi rokmi zisťujeme, že jeho teplota je stále 2,7 ⁰ K.To by ale znamenalo, že rozpínanie vesmíru a tomu odpovedajúci pokles teploty reliktného žiarenia je tak pomalý, že súčasnými meracími metódami nemožno merať jeho pokles. Otázka na zamyslenie. Aký je váš názor na vznik a vývoj vesmíru opisovaný hyperbolickou rýchlosťou svetla po prečítaní tejto monografie?

A celkom na záver štyri názory autorít, ktorí sa našou problematikou zaoberali profesiálne: Výrok kolegu S.Weinberga „Ak teóriu všetkého nenájdeme, budeme prekliati. Prekliati budeme aj vtedy, ak ju nájdeme“. /2/. Druhý optimistickejší výrok pochádza od J. Wheelera „Ak objavíme úplnú súhrnnú teóriu vesmíru, mali by byť jej základné princípy zrozumiteľné pre všetkých. Potom sa budeme môcť všetci zúčastniť debaty prečo sme tu, prečo existuje vesmír. Ak nájdeme odpoveď na túto otázku, bude to najväčší triumf ľudského rozumu, pretože vtedy pochopíme úmysly božie“. A volne opísaný výrok A. Einsteina na margo matematiky : „Matematika môže byť dokonalá metóda, ako samého seba a iných vodiť za nos.“

Z hľadiska obsahu tejto práce je veľmi zaujímavý výrok Arthura Eddingtona na margo problému vzniku čiernych dier: „Domnjevam sa, že by mal existovať prírodný zákon, ktorý by hviezde zakazoval, -pri neustále rastúcej rotácii a kolabsu blížiacom sa rýchlosti svetla, aby sa zrútila pod horizont udalostí Schwarzschildovho polomeru – aby robila takéto hlúposti.“ /3/

Kto si pozorne prečítal kapitolu „Coriolisova sila“, musel zistiť, že takýto prírodný zákon existuje. V rotujúcom gravitačnom poli pôsobí na kolabujúce častice pohybujúce sa obrovskou rýchlosťou do gravitačného stredu Coriolisova sila, ktorá ich z gravitačného poľa vyhadzuje ako „gravitačný prak“.

Pozorný čitateľ by mal tiež nadobudnúť istotu, že model kolabujúceho vesmíru s „veľkým krachom“ sa na základe fyzikálnych zákonov odvodených z Newtonovej modifikovanej dynamiky nemôze vo vesmíre realizovať.

Je to tak, alebo všetko je inak?