Pred vyše ½ miliardou rokov sa mrvil na dne pramora
drobný organizmus, ktorý bol schopný vidieť. Aj keď tento prvý zrakový orgán
nerozoznával viac než len svetlo a tmu, odštartoval jeden z najvzrušujúcejších
vývojových procesov na planéte Zem. Vedci sa domnievajú, že počas evolúcie sa
vyvinula z fľaku citlivého na svetlo bohatá paleta dnes jestvujúcich očí
(45 – 65 typov očí, ktoré vznikli nezávisle od seba). Všetky typy očí sa
prispôsobili životnému prostrediu jednotlivých organizmov. Úlohou oka je
zachytávať fotóny – elementárne
častice svetla, teda vidieť. Videnie uľahčuje organizmu lepší prístup
k potrave, úspešnejšie uniknutie pred predátorom.
Svetlo
je elektromagnetické žiarenie o vlnových dĺžkach 360 nm až 780 nm.
V tomto intervale je obsiahnuté spektrum siedmych základných farieb, ktoré
je schopné vnímať ľudské oko. Spektrum je rozdelenie svetelnej energie podľa
jednotlivých vlnových dĺžok, resp. frekvencií.
Sú to farby: fialová (360nm – 420nm),
indigová (420nm – 480nm),
modrá (480nm – 540nm),
zelená (540nm – 600nm),
žltá (600nm – 660nm),
oranžová (660nm – 720nm) a
červená (720nm – 780nm).
Oko
vníma najintenzívnejšie stred spektra – žltú a zelenú.
Rozklad bieleho svetla na jeho zložky nazývame disperzia (disperzia je založená na
lome svetla). Tento jav je možné
pozorovať pri pokuse: Majme svetlo malého reflektora, ktoré je biele. Ak toto
svetlo dopadne na sklenený hranol, biele svetlo sa rozloží na spektrum farieb
a na stene hranola môžeme pozorovať dúhu. Z toho vyplýva, že biele
svetlo je v skutočnosti zložené z farebných svetiel. Tento jav môžeme
pozorovať aj vo volnej prírode. Ak dážď ešte padá, ale slnečné lúče už
osvetľujú dažďové kvapky. V nich sa láme svetlo, rozkladá sa a odráža
a tak na opačnej strane ako svieti slnko môžeme pozorovať dúhu. Tá opisuje
časť kružnice o polomere asi 42° okolo miesta kam
smeruje tieň pozorovateľovej hlavy. Preto je možné pozorovať dúhu ak je slnko
nižšie ako 42°
nad obzorom. Čím je Slnko nižšie nad obzorom, tým je dúhový oblúk vyšší.
Jednotlivé
zložky farebného spektra sa lámu rôzne. Najmenej sa láme červené a najviac
fialové svetlo. Zákon lomu je jedným zo štyroch základných zákonov geometrickej
optiky.
1.
V homogénnom a izotropnom
prostredí sú svetelné lúče priamky. V niektorých prípadoch však môžeme
hovoriť o difrakcii (ohybe svetla). Ohyb svetla – rozumieme pod ním
tie javy, pri ktorých sa svetlo v homogénnom prostredí nešíri priamočiaro.
Možno ho pozorovať napr. v prípade, keď osvetlíme nejakú ostrú hranu
bodovým zdrojom svetla. Na tienidle za prekážkou s touto ostrou hranou sa
nezjaví ostré rozhranie medzi svetlom a tieňom, ako by sme očakávali pri
prechode priamočiareho šírenia svetla. Prechod z oblasti svetla do oblasti
tieňa je postupný, pričom sa tu striedajú svetlejšie a tmavšie pruhy,
ktoré sú stále bližšie k sebe a rýchlo miznú. Tento jav je spôsobený
práve ohybom svetla.
2.
Daným bodom
priestoru môže súčasne prechádzať viac svetelných lúčov bez toho, aby sa vzájomne
ovplyvňovali – interferencia svetla.
3.
Zákon odrazu: pri dopade na rozhranie dvoch
prostredí sa svetelný lúč (čiastočne alebo úplne) odráža tak, že uhol dopadu a sa rovná uhlu odrazu a´ a lúč zostáva
v rovine dopadu (v rovine tvorenej lúčom a kolmicou dopadu, t.j.
kolmicou na rovinné rozhranie).
4.
Zákon lomu: Na rozhraní dvoch prostredí sa
svetelný lúč láme tak, že podiel sínusov uhla dopadu a uhla lomu sa rovná
konštante, nazývanej relatívny index lomu n21.
n21=sina/sinb
Relatívny index lomu charakterizuje lom
svetla na rozhraní dvoch prostredí a
rovná sa podielu rýchlosti šírenia svetla v prvom
a v druhom prostredí, resp. podielu absolútnych indexov lomu N2/N1
definovaných podielom rýchlosti svetla vo vákuu a v danom prostredí.
n21=v1/v2=(c/v2)/(c/v1)=N2/N1
Lom svetla na rozhraní
Uvažujme o rovinnej vlne, ktorá v oblasti medzi bodmi A a B dopadá na rozhranie a po odraze pokračuje opäť ako rovinná vlna v smere odklonenom od kolmice dopadu o uhol a´. Za čas Dt, za ktorý dorazí časť pôvodnej vlny z bodu D do bodu B, prejde časť odrazenej vlny z bodu A do bodu C. Keďže obidva presuny sa odohrávajú rovnakou rýchlosťou c1 (vlna zostáva v pôvodnom prostredí), musí platiť rovnica
|AB|=|CB|/ sina = c1Dt/sina= c1Dt/sina´.
V druhom
prostredí sa svetlo šíri inou rýchlosťou c2, preto za čas Dt, za ktorý sa
v prvom prostredí prejde dráha |DB|=|AB|sina =c1Dt, prejde sa
v druhom prostredí dráha |AE|=|AB|sinb = c2Dt, takže je správna
rovnica
|AB| =c1Dt/sina = c2Dt/sinb.
Z nej
bezprostredne vyplýva zákon lomu v tvare sina/sinb = n21 i vyjadrenie
relatívneho indexu lomu podielom rýchlosti v obidvoch prostrediach n21
= v1/v2.
Ak
uhol lomu splňuje podmienku b³90° (90° je hraničný uhol),
nenastáva lom, ale len odraz. Nazývame ho totálna
reflexia. Podmienkou jej vzniku je rovnica
sina = n21.
Ak
chceme z optickej stránky charakterizovať iba jediné prostredie, zavádzame
tzv. absolútny index lomu – index lomu optického prostredia vzhľadom na vákuum.
N
= sina0/sina, kde a0 je
uhol dopadu lúča postupujúceho vo vákuu a a je
uhol lomu lúča postupujúceho príslušným optickým prostredím. Súvis medzi
relatívnym indexom lomu a príslušnými absolútnymi indexami lomu nájdeme
touto úvahou. Nech dve prostredia s absolútnymi indexami lomu N1
a N2 sú oddelené planparalelnou vrstvou vákua. Pre lom svetla
na obidvoch rozhraniach platí:
sina1/sina0 = 1/N1 ,
sina0/sina2 = N2
Keď šírku vákuovej vrstvy budeme postupne
zmenšovať až na nulu, smer vystupujúceho lúča sa tým nezmení a dva po sebe
nasledujúce lomy svetla prejdú postupne do jediného lomu. Ak vzájomne
vynásobíme posledné dve rovnice dostaneme sina1/sina2
= N2/N1
= n12 .
Relatívny index lomu na rozhraní dvoch
rozličných optických prostredí sa teda rovná podielu ich absolútnych indexov
lomu (v obrátenom poradí).
Lom svetla v dvoch rozhraniach
Z dvoch
prostredím s absolútnym indexom lomu N1 a N2 je
opticky hustejšie to, ktorého absolútny index lomu je väčší. Pri lome
z redšieho prostredia do hustejšieho (N2>N1) je n12>1, takže a1>a2,
dopadajúci lúč sa pri lome odchýli od pôvodného smeru u kolmici.
Pri
lome z husejšieho prostredia do redšieho(N2<N1) ne n12<1, takže a1<a2,
dopadajúci lúč sa odchyľuje od kolmice
Látka |
N |
Látka |
N |
Voda |
1,3330 |
Ľahké flintové sklo |
1,5822 |
Kamenná soľ(NaCl) |
1,5443 |
Diamant |
2,4173 |
Ťažké korunové sklo |
1,6102 |
Kanadský balzam |
1,5420 |
Kremenné sklo(SiO2) |
1,4589 |
Benzol(C6H6) |
1,5013 |
Pozn.: N – absolútny index lomu
Svetlo sa šíri rýchlosťou 3,108
m.s-1. Ide o rýchlosť svetla vo vákuu.
Základným zdrojom svetla pre našu
planétu ja Slnko. Považujeme ho za prírodný zdroj svetla. Okrem Slnka tu patria
aj hviezdy a Mesiac, ktorý však iba odráža svetlo zo Slnka. Ďalšími
zdrojmi svetla sú umelé zdroje, ktoré si vytvoril človek pre svoje potreby. Ide
najmä o žiarovky, žiarivky, laser.
Prostredie v ktorom sa šíri
svetlo nazývame optickým prostredím. Podľa účinkov svetla na toto prostredie
rozdeľujeme ho na: priehľadné, priesvitné a nepriehľadné.
·
priehľadné – (vzduch, voda, sklo) – smer svetla sa nemení,
šíri sa priamočiaro od zdroja až k nášmu oku
·
priesvitné – (hmla, mliečne sklo) – svetlo sa
v prostredí rozptyľuje
·
nepriehľadné – (väčšina pevných látok) – svetlo pohlcujú,
v látke sa stráca
V rovnorodom prostredí sa
svetlo šíri priamočiaro. Toto umožňuje zaviesť pojem svetelný lúč. Priamka
kolmá na vlnoplochu udáva smer, v ktorom sa šíri svetlo a nazýva sa svetelný
lúč. Svetelné lúče, ktoré vzchádzajú y priestorového zdroja svetla, navzájom sa
pretínajú, pričom sa neovplyvňujú a postupujú prostredím nezávisle jeden
od druhého. Táto vlastnosť sa volá princíp nezávislosti chodu lúčov.